Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web
aktualizované: 11.09.2014 08:01:13 

Loveena

Zážitky

Zvedavci, moja nová stránka:

www.loveena.sk




Ahoj, rozhodla som sa, že Vám opíšem jeden víkend, počas ktorého sa stalo viacero zaujímavých vecí.Víkend sa začína príjemne: môžem si dlhšie pospať a ranné venčenie nie je za tmy. Pospala som si, poležkala a potom som išla von z jednou z "tých dvoch". A bola to pekne dlhá prechádzka. Skontrolovala som labute, kačky a iné lietajúce koristi. Dokonca sme zašli až k takému veľkému jazeru, kde boli rybári, labute a iné lietajúce koristi. Stretli sme aj zopár hafanov, zožala zopár obdivných slov o mojej nádhernej farbe a očkách a uškách a také tie reči okolo.Pri jazere nás zastihlo sneženie. Vločky najskôr boli len sem tam, ale postupne ich pribúdalo až ich bolo fakt veľa. A to je problém. Pre tú, čo bola som mnou, asi taký, že nič nevidí a pre mňa, že všetky naraz vychytať sa nedá. Kým som sa snažila aspoň čo to uloviť, aj som došla k nášmu vchodu. Tá, čo bola so mnou, povedala, že chválabohu, sme doma, si celá premočená.Tak som si poležkala a poodychovala, okolo mňa sa upratovalo, čo je teda nuda, sledovať niekoho s nejakou modrou tekutinou (ani neviem ako to chutí, ale tá modrá farba je teda pekne odporná) a novinami v ruke. Našťastie, prišla tá druhá a to už bolo veselšie.V ten deň sa udialo ešte niečo: asi 4 krát sme boli v našom dome, inde a furt sa hovorilo len o pivnici. Do tej pivnice s nami išla ešte jedna pani. Aj som bola zvedavá, čo to je tá pivnica. Pivnica je miestnosť, kde je poriadne chladno a neporiadok. Zrejme tam žije veľa psov. Na každom metri boli misky s ružovými granulkami, asi s kosťovou príchuťou, keďže takmer nad každou miskou bol obrázok ohlodanej ľudskej lebky a dvoch skrížených ohlodaných kostí. Tie moje dve zrazu skríkli: Chyť ju! Myslela som, že ideme loviť tú pani. Namiesto toho som skončila na rukách jednej z tých dvoch a tie ružové granulky s kosťovou príchuťou boli poriadne ďaleko od mojej ružovej papuľky.Deň pokračoval zaujímavým večerom. Jedna z tých dvoch sa v kuse rozprávala s budíkom, prikladá si ho k uchu a rozpráva. Fakt hlúpe.Keď už bol čas ísť spať, zrazu sa otvorili dvere a bol tam ten chlap, ktorý sa občas v našom byte vyskytne a ktorého vždy na začiatku vyštekám. Zásady sú predsa zásady, no nie? On mal veľkú tašku, z čoho mi bolo jasné, že môj brechot ho zrejme neodradí a neotočí sa vo dverách. Vybrechala som ho a on vyzeral ako keby mal za sebou nejaký zápas a najmenej 300 km na zasneženej ceste. Prišlo mi ho ľúto, tak som ho radšej nechala tak. No, priznám sa, bola som zvedavá čo má v tej taške. Z tašky vytiahol obrovskú mäkkú obálku, ktorú podal tým dvom. Tie dve neuveriteľne pišťali :"otvoríme ju?" No, jasne, otvorte, snáď Vám nedoniesol bombu cez hranice.Otvorili a pišťali ďalej. Z obálky vytiahli bundu a basketbalový dres, no tá veľkosť... Ani jedna a tobôž nie ten chlap sa do nej nesprace, no, komu by to tak mohlo byť dobré....Jasné, mne!!! Vyskúšali mi nové odevy a pišťali ako myši. Ja som nepišťala, len som si sadla a pomyslela: No, konečne! Všetci psí kámoši majú handry, tým to ale trvalo, kým im došlo, že aj aj potrebujem niečo na seba. Ale - sú krásne a myslím, že som v nich kočka!

Čafte zvedavci!!!
Musím sa Vám pochváliť! Po prvýkrát v živote som cestovala vlakom!
Cestovala som už autobusom , autom , chodím dosť aj pešo, ale vlak... to je úplne super!
V ten deň som bola ráno na veľmi dlhej prechádzke. Kým som si driemkala, tá jedna si nechystala bežnú kabelu, ale obrovskú kabelu. A vôbec nevyzerala ako keď sa ráno chystá do práce. Potom sme sa opäť išli von a vravela: Cikaj, cikaj moja! Ta je múdra, pomyslela som si. Cikaj. Čo som cisterna, že mám furt len cikať? Tak som ju ignorovala.
Vybrali sme sa na vlakovú stanicu. Na vlakovej stanici je veľa ľudí a aj dosť psov (nikoho som nepoznala). Ľudia boli na mňa milí, usmievali sa a šepkali si, že som krásna, rozkošná. Zopár ich aj prišlo k tej jednej a chválilo ma. Keď ma chvália, nahodím milý výraz tváre s jemne šteňacím odtienkom. Zaberá, fakt.
Potom prišiel vlak. Dlhá plechová škatuľa s oknami a zvláštnymi dverami. A zrazu som bola dnu vo vlaku. Na začiatku je vo vlaku chaos. každý sa niekam tlačí, hrnie a pozerá na nejaké papieriky.
Potom sa sadne, vlak sa pohne a ide sa. Hurá.
Vo vlaku je teplo, príjemne a čisto. Ležkám si na rukách a spinkám a celý čas ma hladkajú, škrabkajú a je to príjemné. Ľudia okolo mňa sedia, usmievajú sa, hladkajú ma a chvália ma. A ani chvíľku som nebola sama.
Nakoniec sa z vlaku vystúpi, tam sa Vás niekto čaká a Vy sa môžte tešiť. Mňa čakal kamoškin ocko a to bolo veľmi dobré znamenie. Veď dnes budem spinkať s kámoškou, uvidím kamoškinu mamku, babku a zvyšok osadenstva. A Vianoce môžu začať.



Ako som prišla na svet
Na svet ma pánbožko poslal z nebíčka niekedy v zime a ako malinký batôžtek som pristála v Afrike. Slniečko ma trochu opálilo a preto mám takú tmavú srsť, inú ako moji kokršpanielí kamaráti. Keď som narástla na správnu veľkosť, takú akurát do perinky, takú akurát, aby som sa do perinky zmestila a aby som z nej nevypadla, vybrala som sa na cestu. Samozrejme, nie sama, pretože cez more či oceán taký kokeršpaniel asi ťažko prepláva. Na cestu cez tú obrovskú vodu čakalo veľa psíkov a krídelka si už štartovalo veľa bocianov. Bociany si tie krídelka šuchorili, ukladali pierka na správne miesto, jedno k druhému a neustále rozprávali o tom, že je tam ešte zima.Jedného dňa, teda presne vtedy, keď som narástla tak akurát do perinky, bocian Dodo na mňa žmurkol, zatrepal krídelkami a pred kŕdľom bocianov hrdo vyhlásil: „Tak my už pôjdeme.“ V tej chvíli sa spustil krik, plač, z kŕdľa sa ozývalo len „zima“ a „zima“ a „chlad“. Po chvíli ku mne podišla bocianica-zdravotnica, uložila ma do perinky, na perinku nalepila akýsi štítok, bocianovi Dodovi zabalila proviant na cestu a zaželala nám šťastnú cestu DOMOV.Hmm, DOMOV, neviem kde to je, ale už sa teším.Leteli sme dlho, preleteli sme hory, moria, oceán, ostrovy. Postupne ale nad našimi hlavami pribúdali mraky, z ktorých sa lial dážď, padali vločky a Dodo len vyprával: „Fúúj, chladno, zima, bŕŕŕ.“ Mne bolo v perinke teplučko, no Dodo neprestával: „Mal som zobrať aj tie teplé fusekle, oziaba mi prsty. Mal som si zobrať viac jedla, viac termosiek s čajom...“ a frflal, frflal, frflal.Počas cesty DOMOV sme si sem-tam urobili krátku pauzu, Dodo sa najradšej zastavoval pri močiaroch. Pri jednom z nich sa na mňa Dodo múdro pozrel a ešte múdrejšie vyhlásil: „Počúvaj, moja. Oziaba mi nohy a primŕza mi zobák, prší a sneží mi do očí, močiare mrznú a ja nemám žaby. Končím, musím. Na perinke máš štítok s tvojou destináciou. Je to len kúsok odtiaľto. Dorazíš tam sama, kočka.“ A potom vysvetľoval: doprava, doľava, rovno a opäť doľava, zákruta vpravo, trochu severnejšie a a blá-blá-blá.... Až sa mi z toho zakrútila hlava. Nerozumela som všetkému, ale chápala som to. Dodo naposledy zamával krídlami a odletel.Ticho, tma, les, močiar zvláštne zvuky a ja ...sama.Neostávalo mi nič iné len sa podujať na cestu a trafiť na to miesto na štítku: DOMOV.Predierala som sa krovím, bodliakmi, snehom, boleli ma labky od únavy, bruško od hladu, prešla som dediny, ďalšie lesy, polia a lúky a ďalšie dediny. Mala som špinavú srsť, strach a hlad. Stretávala som ľudí, ktorí ma naháňali, odháňali a pokrikovali po mne. Až v jednej dedine, za plotom som zbadala šteniatka. Hrali sa a niektoré pili od mamičky mliečko. Hurá, že by som našla DOMOV? Asi takto by to malo byť, či nie. Musím to zistiť, pomyslela som si. Prepchala som sa malou dierou v plote na dvor a radostne zaštekala: „Ahoj, mama, som tu!!!! Bolo to ťažké, ale našla som Vás, bračekovci a setričky!“ Šteniatka stíchli, ja som vrtela chvostíkom, oni sa na mňa potichu pozerali a zrazu: „Baf, baf, baf! Toto je náš domov, nie Tvoj! Ty sa k nám už nevpraceš, mamička nemá viac mliečka a dudlíkov!“ Fúúú, tou dierkou v plote som sa späť na ulicu prešmykla len tak-tak. Inak by môj kožúšok dostal poriadne na frak.Došla som na koniec dediny, tam kde je taká tabuľka s písmenkami. Na tabuľke bolo napísané: DOMOV, presne ako na mojom štítku. Až na to, že tie písmenká boli prečiarknuté. Hmmm. Jasné, tak toto fakt nie je môj DOMOV.Nezostávalo mi nič iné len sa pobrať ďalej. Míňala som dediny, rieky, močiare, putovala poliami, lúkami a lesmi, ale nikde nebolo napísané DOMOV. Nemala som už veľa síl, papala som čo som kde našla, škŕkalo mi v brušku, trápili ma bodliaky v srsti, ukričaní ľudia a boľavé nôžky. Aspoň, že už zima skončila.Ocitla som sa pred ďalšou dedinou, na začiatku ktorej bola tabuľka a ani na tejto tabuľke nebolo napísané DOMOV. Bolo tam aj O, aj V, dokonca aj M ale nebolo to DOMOV.Zúfalo som sa pobrala dedinou ďalej. Pred nejakým obchodom som stretla veľmi milú mačku. Tak som sa jej spýtala, či nepozná cestu DOMOV. Micka sa usmiala, nadvihla pravý fúzik, spokojne sa oblízala a povedala: „No, možno už si doma.“ Pozor, pozor, nepoznám síce všetky písmenka, ale DOMA určite nie som. Tragédia, zazúfala som si. Aspoň tí hudci v bruchu keby na chvíľu stíchli. Mačka sa ku mne naklonila a pošepla: „Ak si hladná, choď k tým krajným dverám toho obchodu, určite sa Ti niečo ujde.“ Svätá pravda. Hodovala som: mliečko, šunka, salám, mňamm. Dobrotky mi ponúkla taká teta, tvárila sa milo a volala ma dnu, že má toho viac a aj lepšie. Hneď som tušila, že má niečo za lubom. A veru, chcela ma chytiť! Tak to teda nie, ja hľadám DOMOV, ja musím DOMOV, tam ma čaká mamička a šup... Zdrhla som radšej do poľa.Vtedy som to ešte nevedela. Ale dnes Vám to už môžem povedať: bola tom moja posledná noc vonku bez strechy nad hlavou.Ráno som sa zobudila so slinkou na šunku. Veď na to hľadanie sa musím posilniť, pomyslela som si a nenápadne, opatrne, takmer inkognito som sa začala obšmietať okolo miesta, kde sa vyskytla šunka, milá micka a štedrá teta.Hm, bol to ťažký deň, ale ťažkých dní som už mala za sebou dosť. Teta nikde, po šunke ani len vôňa, len tá mačka rozprávala, vypytovala sa a vyzvedala. Trpezlivo som čakala, odpovedala a vravela si: Trpezlivosť ruže prináša (ruže, óch, radšej nie, tŕnie v srsti... Ja radšej šunku!!!). Dočkala som sa! Bola šunka, a bola taká dobrá, až som sa pozabudla a skončila som za zatvorenými dverami. Ešte, že tej šunky je dosť, naberiem síl a rýchlo ubziknem, no nik ma tu nenaháňa, je tu sucho a teplo, azda si aj trochu zdriemnem, pomyslela som si. Zaspala som tvrdo, pokojne, jednoducho dobre a sladko. Tak dobre som spala naposledy v Afrike.Prebrala som sa až podvečer, potichu špekulovala ako tej tete zdrhnem, otvorila jedno očko, preskúmala terén, otvorila druhé očko, preskúmala terén. Fúúú, pozor, problém! Sleduje ma o jeden pár očí viac, o jeden pár mužských očí viac. Ten ujo si šepkal s tou tetou, nahol sa ku mne a zobral do náručia. Srdiečko mi bilo od strachu, bála som sa čo i len očkom hnúť. Naložili ma do takej veľkej plechovky, ktorá sa kotúľa na kolesách, naštartovali a... Už je som mnou ámen, plakala som v duchu, rumázgala, vymýšľala ako sa z tej plechovky dostať hľadať DOMOV.To auto sa prestalo hýbať a vedela som, že mám šancu, malinkú šancu ufrnknúť. Bola tak malinká a ja vystrašená, otvorili sa dvere a tam bolo dievča, to dievča ma schmatlo a odnieslo za ďalšie dvere. Posadilo ma dlážku, pohladkalo a povedalo: „VITAJ DOMA!“ Čože? Kde? Myšlienky v mojej hlave lietali ako muchy, bláznivo a rýchlo. Ešte raz! Kde som?! Doma?!Fí, hurááá, už som ho našla, trafila som, som DOMA, som DOMA!



TOPlist